+421 915 585 875 radoslav@terapiareiki.sk

Raz mi jeden človek pri nástupe do práce povedal: „V tejto práci nečakaj vďačnosť.“ Trvalo mi 4 roky, kým som pochopil, že ak nemá človek vďačnosť v sebe, nemôže ju ani očakávať.

Vďačnosť je najväčšia cnosť. Kam sa vytratila? Akoby sme zabudli ďakovať a všetko, čo sa nám v živote deje, brali ako samozrejmosť. To, že partnerka navarí obed, je samozrejmé. To, že partner po sebe uprace, je samozrejmé. A mnoho ďalších samozrejmostí, s ktorými sa stretávame každý deň.

Nič nie je samozrejmé a väčšinou si to uvedomujeme, až keď nás kvári nejaká choroba. To, že berieme veci, činnosti, ako samozrejmosť má úzky súvis s očakávaniami. Každý jeden človek sme iný. Výnimočný. Každý sme originál, žiadne kópie a nikto nie je nahraditeľný.

Tým, že sme každí iní, máme iné myslenie, postoje k životu, pohľad na veci, máme i očakávania od druhých, ktoré sú výsledkom toho kým momentálne sme.

Stalo sa mi, že som si zadával jednej marketingovej spoločnosti spraviť vizitky. Poslal som im svoj návrh, ako si čo predstavujem, farbu písma, aký obrázok.  A oni mi spravili grafiku. Predom som mal očakávania, že to spravia dobre, presne ako chcem. Akonáhle poslali návrh, bol som veľmi nespokojný. Iba preto, že som mal očakávania, ktoré vychádzali z môjho myslenia, skúseností.

Človek na opačnej strane mal úplne iné myslenie ako ja. Iné skúsenosti, iný pohľad na to, čo som chcel. Dlho sme sa naťahovali, až kým som si uvedomil, čo mi mala táto skúsenosť ukázať.

Kedy ste povedali naposledy slovo Ďakujem? Nemyslím to automatické slovo ďakujem, ktoré vychádza stále z našich úst a z našej hlavy.

Pravé ďakujem vychádzajúce zo srdca. Poďakovanie rodičom, ako nás vychovali (robili najlepšie, čo mohli), poďakovanie manželke za skvelý obed, poďakovanie psovi, že nás každý deň víta pri dverách. Poďakovanie manželovi, že umyl auto. Poďakovanie starým rodičom za cenné rady do života. Poďakovanie našim deťom, že nás mnohému učia.

Nič nie je samozrejmosť.

Naučili sme sa stále niekoho o niečo prosiť. Prosiť boha o pomoc, o uzdravenie, lepšiu prácu, spokojnejšiu manželku, chápavejšieho partnera, šéfa o vyšší plat a tak ďalej. Učia nás to od malička.

Vtĺkajú nám do hlavy: Pros a dostaneš a pritom sme zabudli na kúzelné slovíčko ďakujem 🙂

Poďakovali ste niekedy za svoju chorobu?

Každá jedna choroba ku nám prichádza s pozitívnym zámerom. Zastaví nás, keď sa už naša dušička nemôže pozerať nato, ako žijeme. Prišli sme sem s nejakým poslaním, ktoré máme robiť. Pred narodením sme si vybrali rodičov i prostredie do ktorého sa narodíme.vdacnost

Choroba po nás chce zmenu. Je iba na nás, či ju potlačíme tabletkami alebo začneme riešiť sami v sebe, prečo prišla.  Ľudia, ktorí ku nám prichádzajú zvonku, sú tu iba na chvíľu, nato aby nás postrčili, posunuli nás ďalej, skutočne si môžeme pomôcť iba my sami.

Začnime poďakovaním chorobe. Povedzte si v duchu, nahlas: „Ďakujem, že si prišla. Že si ma zastavila v pravý čas. Že ma učíš nový spôsob, novému životu, novému pozeraniu sa na svet, na veci, na seba.“

Znie to absurdne, chápem. Ďakovať chorobe, ktorá spôsobuje bolesti. Kvôli ktorej nemôžete vykonávať vašu prácu naplno. Byť s deťmi, ktoré milujete. Byť príjemní na partnera, partnerku. Vkľude spať.

Možno vám bude znieť oveľa absurdnejšie, keď vám poviem, že ste si svojim vedomím, či nevedomým spôsobom života pritiahli chorobu sami. Našim detstvom, životným štýlom, správaniu sa k ľuďom, potláčanými emóciami ako hnev, smútok, strach i minulými životmi.

Stačí sa pozrieť ako sa malým chlapcom vštepuje: „Neplač, chlapci neplačú.“

Malé dieťa takéto emócie iba potláča a v ňom to rastie. Je ako sopka. Stačí jedna ťažká situácia v živote a tá sopka vybuchne.

Začnime byť vďačný zo srdca, aby to slovo ďakujem nebolo automatické, len tak vypustené z úst.

Vďačnosť je láska a úzko s tým súvisí toto tajomstvo.

Tajomstvo šťastia, zdravia, lásky, vďačnosti, radosti, úsmevu, vnútornej vyrovnanosti, rovnováhy, pohody, energie, je robiť, čo nás baví. To je všetko. To, čo nás napĺňa, robí šťastným. Vďaka čomu vstávame ráno z postele s úsmevom a s ním i zaspávame.

Ste šťastní? Úprimne si odpovedzte…

Baví váš vaša práca? Chodíte do nej z povinnosti? Ak poviete, áno baví, ale je tam ale, tak ste ešte stále nenašli to, čo ste sem prišli robiť. Nenašli ste seba. Buďte úprimní sami k sebe.

Ak sme nešťastní v práci, ktorú robíme, lepia sa na nás rôzne neduhy. Môžu nás bolieť ruky, chrbát, hlava, zhoršovať sa zrak, pobolievať uši, prestanú nás poslúchať naše nohy, ktoré nám iba ukazujú, že ideme nesprávnym smerom v živote.

Ako zistiť, aké je naše poslanie?

Stačí sa pozrieť nato, čo nás baví. Kam a k čomu nás to vždy ťahalo. Vnímajme i deti, kam ich to ťahá, čo by ich bavilo, pýtajme sa ich, deti sú veľmi múdre. A vy, čo ste chceli robiť ako malí? Naše poslanie, ktoré máme robiť sa často spája s našim hobby, našim koníčkom.hobby

Sedíte v práci za počítačom, ale baví vás vyrábať nejaké handmade veci, šitie, robiť keramické hrnčeky? Začnite to robiť. Nehovorím, že máte dať hneď teraz výpoveď v práci a začať z ničoho. I keď aj to je cesta.

Často sa vyhovárame: „Z toho nevyžijem, to ma neuživí“. Ak nám niekto povie, to je výhovorka, my to obalíme do slova: to je fakt, ja som realista.

Jediné, čo nám bráni začať je STRACH z niečoho nového. Držíme sa starých zaužívaných a poznaných vecí ako kliešť. Nové je neznáme a z toho majú niektorí ľudia strach.

Viete, aké je najbohatšie miesto na Zemi? Cintorín. Sú v ňom milióny nevyužitých myšlienok a nápadov, lebo ľudia mali strach vkročiť do neznámeho, nepoznaného a realizovať svoje sny.

Ak nájdete to svoje poslanie, s ktorým ste sem prišli a začnete ho robiť naplno (to sa ani inak robiť nedá), lebo vám prináša radosť, všetko zrazu pôjde samé. Začne sa vám dariť, zmení sa vám celý život úplne od základov.

Pre strach už nebude priestor. Akonáhle začnete raz robiť niečo, čo vás napĺňa vo vašom srdci, celý vesmír sa spojí a začne vám pomáhať. Pritiahnete si do svojho života všetko, po čom ste kedy túžili.

Peniaze sú energia, v hmotnej forme sú to iba kúsky papierov.

Keď budeme robiť to, čo nás baví, začneme to robiť s láskou. A láska je hybná sila všetkého v nás i okolo nás. Ak dávame lásku, láska sa nám vráti.

Je to príjmanie a dávanie, rovnováha.

To, čo vysielame, sa nám vracia. Akcia a reakcia ako už dávnejšie písal Albert Einstein. Ak sme plní hnevu, hneváme sa na niekoho, automaticky si k sebe takých ľudí priťahujeme. Ak sme veselí, priťahujeme si viac veselých ľudí. Ľudia, ktorých stretávame, nás odrážajú, sú naše zrkadlá.

Všimnite si, akých ľudí máte pri sebe. Takí akí ste vy, takých ľudí aj pri sebe máte. Priateľov, kamarátov, kolegov, atď.  Sú na rovnakej alebo veľmi podobnej frekvencii ako vy. Máte rovnaké názory, hobby, pohľady na život.

To akí sme, takých ľudí aj k sebe priťahujeme.

Naučili nás, že existuje „pravá láska“. Tá správna, na celý život. To, že sme tomu uverili, spravilo peknú šarapatu v srdci mnoho ľudí. Stretávame alebo máme pri sebe partnerov na celý život, to áno. Prichádzajú nám do cesty i partneri na kratšie časové obdobie, aby sme sa niečo naučili, niekam nás posunuli, pripravili nás pre toho, kto má prísť po ňom.

Poďakujme partnerom, ktorí nám prišli do života. I keď rozvod, rozchod neprebehol podľa vašich očakávaní. Prišli na chvíľu. Niektorí na pár mesiacov, niektorí na pár rokov. Prišli nám pomôcť rásť.

Nie sú dobré a zlé veci. Je iba náš postoj ,ako sa nato pozeráme.

Ak začneme robiť v živote to, prečo sme sem prišli a objavíme naše poslanie, život začne mať zrazu obrovský zmysel. Naše oči sa začnú smiať a tešiť zo života. Budeme opäť ako malé dieťa. Uzdravíme sa z našich chorôb. Rána budú začínať s úsmevom a zaspávať budeme s pokojom na duši.

Život sa skľudní, spomalí. Sme bližšie k samému sebe/k sebe samej. Zažívame v živote väčší pokoj, kľud, radosť, spontánnosť, ochotu, sme vďační za všetko, čo sa nám dostáva.

A to akými sa vďaka nášmu poslaniu (práca-hobby) stávame my, takých ľudí k sebe začneme i priťahovať. Kľudnejších, vyrovnanejších, spontánnych, radostných s usmievavými očami, vďačných.

Nájdeme naše poslanie, čo nás baví, začneme to robiť a sami sa staneme Tajomstvom šťastia, zdravia, lásky, vďačnosti, radosti, úsmevu, vnútornej vyrovnanosti, rovnováhy, pohody a energie.

Vraví sa: Musíš veriť. Je to podobné ako s tým prosením. Nemusíme absolútne nič. Nemusíme veriť nikomu zvonka a ani sami sebe. Neustále sme klamaný ľuďmi zvonku a jediné, čo nám povedia je: musíš veriť. Stačí ak dôverujeme v prirodzený chod života, prestaneme plávať proti prúdu i s ním.

Roztiahnime ruky a nechajme sa unášať.

Čím viac so životom bojujeme, tým viac ho nepríjmame a sme nešťastní. V článku Duchovné príčiny chorôb som použil tento príbeh:

Zatvorte oči a predstavte si, že ste v strede hlbokého jazera a topíte sa. Predstavte si to. Zrazu ku vám prijde záchranný čln, aby vás zachránil. Hodia vám záchranné koleso, ale tým, že máchate rukami naokolo, aby ste sa neutopili, odháňate to koleso od seba preč.

V momente ako sa ukľudníte a prestanete rukami rozhadzovať, to koleso pripláva ku vám samé.

Je to tak so všetkým v živote. Či hľadáme novú prácu, partnera, čokoľvek sa snažíme robiť, tak máchame rukami, topíme sa. Ako sa ukľudníme, riešenie pripláva samé.

Ak sme pochopili toto tajomstvo a robíme, čo nás baví, všetko ku nám prichádza samé… Zrazu prichádzajú tí správni ľudia, ktorí nás posúvajú ďalej. Ozývajú sa prvý zákazníci a to sme nespustili poriadne ani žiadnu reklamu. Všetko sa dalo do pohybu, celý vesmír sa spojil, aby pomohol 🙂

Stali sme sa láskou. Svetlom, ku ktorému si ľudia nájdu cestu sami…

O autorovi Radoslav Zárecký


Mám 30 rokov. Pomaly to bude rok, čo som sa dostal z ťažkej depresii za 1 rok a pár mesiacov, bez užívania tabletiek. Mení sa mi celý život úplne od základov. Robím terapie s ľuďmi, ktorí sa potrebujú vo svojom živote posunúť ďalej. K tomu sme s priateľkou otvorili realitnú spoločnosť www.realityzarecky.sk a predávame nehnuteľnosti. Venujeme sa i video produkcii. Ak robíme, čo nás baví, môžeme robiť čokoľvek. Robím to s nadšením, s láskou a tá je cítiť i v našej práci 🙂

Pin It on Pinterest

Share This

Ďakujem za zdieľanie

Zdieľaj článok so svojimi priateľmi